CENA ZA SLOBODU MYSLENIA


Save this PDF as:
 WORD  PNG  TXT  JPG

Tamaño: px
Comenzar la demostración a partir de la página:

Download "CENA ZA SLOBODU MYSLENIA"

Transcripción

1 BD SK-C OSLAVUJEME 25 ROKOV PODPORY ĽUDSKÝCH PRÁV EURÓPSKY PARLAMENT SACHAROVOVA CENA ZA SLOBODU MYSLENIA OSLAVUJEME 25 ROKOV PODPORY ĽUDSKÝCH PRÁV

2

3 Ľudia by sa vždy mali riadiť svojím svedomím, a svoje presvedčenie. Ľudské práva sú základom civilizácie. Elena Bonner 2 3

4 Predslov V roku 2013 oslávime dvadsaťpäť rokov ochrany a podpory ľudských práv prostredníctvom udeľovania Sacharovovej ceny. V priebehu týchto rokov sme uznali a podporili úsilie jednotlivcov a organizácií jednotlivcov, čo sa statočne vzopreli rasizmu a útlaku, vojne a terorizmu, väzneniu a mučeniu, aby bojovali za svoje práva a práva druhých. Tento rok som mimoriadne potešený, že môžem medzi laureátmi Sacharovovej ceny privítať Malálu Júsafzajovú, odvážne mladé dievča z Pakistanu, ktorého odhodlanie bojovať za právo detí na vzdelávanie je tak motivujúce. Malála preniesla svoj boj do sveta za hranice Pakistanu a bojuje za posilnenie postavenia dievčat a žien, pokiaľ ide o ich snahu o sebaurčenie. Malála je inšpiráciou pre deti a dospelých všade na svete a naším cieľom je vydať sa po ceste, ktorú vyšliapala, a v tejto oblasti poskytovať konkrétnu podporu. Európska únia venovala peniaze za Nobelovu cenu za rok 2012 iniciatíve Children of Peace, ktorá pomáha deťom na celom svete, vrátane dievčat v Pakistane, uplatniť si právo na vzdelávanie. Európsky parlament ako zástupca viac ako 500 miliónov obyvateľov sa plne angažuje v otázke ľudských práv. Parlament sa zasadzuje za naše spoločné hodnoty veľmi konkrétnym spôsobom, a to prostredníctvom prijímania naliehavých uznesení, návštev na mieste, zásahov na diplomatickej úrovni a volebných pozorovateľských misií. Európsky parlament je silným hlasom, ktorý bráni politických väzňov, disidentov a ochrancov ľudských práv. Prostredníctvom siete Sacharovovej ceny Európskeho parlamentu, ktorá zahŕňa všetkých laureátov a zástupcov Európskeho parlamentu, sa snažíme poskytnúť silnú platformu pre všetkých tých, ktorí si ctia slobodu myslenia s cieľom posilniť posolstvo mieru, tolerancie, slobody, ľudských práv a právneho štátu na celom svete. Som veľmi hrdý na to, že v roku 2013 Parlament prijal a usporiadal slávnostné udeľovania cien pre troch laureátov, ktorým bolo z politických dôvodov zabránené, aby prišli do Európskeho parlamentu v čase udeľovania cien: hnutie Ženy v bielom a Guillerma Fariñasa z Kuby a bývalú politickú väzenkyňu Aun Schan Su Ťij z Mjanmarska/Barmy. Pri príležitosti tohto významného 25. výročia Sacharovovej ceny, ktoré oslavujeme tento rok, som pozval laureátov z celého sveta, aby sa zišli v Európskom parlamente a aby sa posilnilo naše vzájomné úsilie o celosvetové dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd, za ktoré bojujú naši laureáti v každodennom živote. Spolu s odvážnymi mužmi a ženami a teraz aj s týmto mladým dievčaťom, ktoré sme ocenili Sacharovovou cenou, budeme naďalej spoločne pracovať na tom, aby sa všeobecné ľudské práva, v ktoré veríme, stali skutočnosťou pre všetkých. Martin Schulz Predseda Európskeho parlamentu 4 5

5 To, čo je v živote dôležité, nie je len skutočnosť, že sme žili. Ale ako sme ovplyvnili životy iných. Nelson Rolihlahla Mandela Sacharovova cena Sacharovova cena za slobodu myslenia, ustanovená v roku 1988 na počesť ruského výskumného pracovníka v oblasti jadrového výskumu a aktivistu v oblasti ľudských práv, Andreja Sacharova, je najvyšším uznaním úsilia v oblasti ľudských práv, ktoré udeľuje Európska únia. Je významným prejavom uznania a morálnej podpory laureátom, ktorých posilňuje a podporuje v ich úsilí. Sacharovova cena bola v minulosti udelená jednotlivcom a združeniam: disidentom, politickým vodcom, novinárom, právnikom, aktivistom občianskej spoločnosti, spisovateľom, matkám a manželkám, vedúcim predstaviteľom menšín, protiteroristickej skupine, mierovým aktivistom, aktivistovi zasadzujúcemu sa proti používaniu mučenia, karikaturistovi, dlhodobo zadržiavanému politickému väzňovi, filmárovi, a dokonca aj OSN ako organizácii. Udeľuje sa najmä za slobodu prejavu, ochranu práv menšín, dodržiavanie medzinárodného práva, rozvoj demokracie a uplatňovanie zásad právneho štátu. Európsky parlament koncom roka na plenárnom zasadnutí v Štrasburgu udeľuje Sacharovovu cenu spolu s finančnou odmenou vo výške EUR. Kandidátov môžu menovať politické skupiny alebo aspoň 40 poslancov Európskeho parlamentu. Kandidáti sú predstavení na spoločnom zasadnutí Výboru pre zahraničné veci, Výboru pre rozvoj a Podvýboru pre ľudské práva a členovia týchto výborov spomedzi nich vyberú troch kandidátov. Konečného laureáta alebo laureátov pre každý rok vyberá Konferencia predsedov, orgán EP, ktorý vedie predseda a v ktorom sú najvyšší predstavitelia všetkých politických skupín zastúpených v Parlamente, a na základe toho je voľba laureáta skutočnou európskou voľbou. 6 7

6 Andrej Sacharov ten, po kom je ocenenie nazvané Andrej Sacharov ( ), renomovaný fyzik, člen akadémie vied, disident a držiteľ Nobelovej ceny za mier z roku 1975, žil v exile v Gorkom (dnes Nižný Novgorod), keď sa dozvedel, že Európsky parlament má v úmysle udeľovať cenu za slobodu myslenia nesúcu jeho meno. Zo svojho exilu poslal v roku 1987 posolstvo Európskemu parlamentu, v ktorom dal súhlas k tomu, aby cena niesla jeho meno, a vyjadril svoje dojatie. Právom považoval túto cenu za povzbudenie všetkých, ktorí sa takisto ako on zaviazali bojovať za dodržiavanie ľudských práv. Andreja Sacharova, ktorý bol priekopníkom jadrovej fyziky v ZSSR, znepokojil nástup pretekov v zbrojení, ktoré zvýšili hrozbu jadrovej svetovej vojny vznášajúcu sa nad svetom v období studenej vojny. Po uverejnení eseje, ktorá obsahovala Úvahy o pokroku, mierovom spolužití a duševnej slobode, najskôr vo forme samizdatu (domáca tlač, výtlačky písané na písacom stroji), potom v západnej tlači, mal Sacharov absolútny zákaz podieľať sa na vojenskom výskume. V roku 1970 sa stal jedným zo spoluzakladateľov Výboru pre ľudské práva v ZSSR a v roku 1972 sa oženil s aktivistkou v oblasti ľudských práv Elenou Bonnerovou. Napriek zvyšujúcemu sa tlaku zo strany vlády Sacharov žiadal vo svojej krajine nielen prepustenie disidentov, ale stal sa jedným z najodvážnejších kritikov režimu a zosobňoval neúnavný boj proti popieraniu základných práv. Stal sa, povedané slovami výboru Nobelovej ceny za mier, hovorcom svedomia ľudstva. Jeho odpor nemohli zlomiť ani veľké hrozby, ani vyhnanie do exilu. Sovietske orgány poslali Andreja Sacharova do exilu v Gorkom, aby obmedzili jeho kontakty s cudzincami. Cena, ktorá je po ňom pomenovaná, ďaleko presahuje hranice, dokonca aj hranice represívnych režimov, a udeľuje sa aktivistom v oblasti ľudských práv a disidentom na celom svete. Ochrancovia ľudských práv, ktorým bola udelená, draho platia za svoje odhodlanie chrániť ľudské práva: mnohí sú prenasledovaní, stratili osobnú slobodu, sú bití alebo poslaní do exilu. V mnohých prípadoch si laureáti nemohli prevziať ocenenie osobne. Jednou z takých ocenených je laureátka z roku 2012 Nasrín Sutúde, ktorá z väzenia v Iráne napísala list zosnulému Andrejovi Sacharovovi, v ktorom z filozofického hľadiska skúmala zmysel disentu a prirovnala svoj prípad k jeho prípadu. Čítanie Vašich pamätí bolo pre mňa v mnohých ohľadoch povzbudzujúce. Skutočnosť, že naše postupy sú podobné a že existuje mnoho spoločných bodov, ma veľmi povzbudila a, samozrejme, je obdivuhodné, že ste sa odmietli podrobiť autoritatívnym metódam vlády vo Vašej krajine. Je pozoruhodné, ako ste každý deň znovu žili a vytrvali. Samozrejme, vyjadrovali ste Goetheho myšlienku, ktorý povedal, že zaslúži ten len slobodu si žitím, kto denne o ňu bojuje. Vaše úspechy boli veľkým víťazstvom pre všetkých bojovníkov za slobodu na celom svete. Nech tí, ktorí prídu v budúcnosti, uskutočnia Vaše nesplnené sny. Oni budú rozhodne bojovať za uskutočnenie svojich snov a budú ich chrániť. Všetci nositelia Ceny Andreja Sacharova rovnako ako on potvrdzujú, že ochrana ľudských práv a presadzovanie ich všeobecnej platnosti si vyžaduje veľa odvahy, trpezlivosti a vnútornej sily. 8 9

7 Sieť laureátov Sacharovovej ceny Sieť laureátov Sacharovovej ceny vznikla v roku 2008 pri príležitosti 20. výročia osláv Sacharovovej ceny. Na pripomenutie tejto udalosti usporiadal Európsky parlament konferenciu nazvanú 20 rokov aktívnej podpory ľudských práv: laureáti Sacharovovej ceny rozprávajú svoj príbeh. Na tejto konferencii sa zúčastnili mnohí laureáti, ktorí sa podelili o svoje názory na ľudské práva vo svete a dosah Sacharovovej ceny. Laureátka z roku 2005 Hauwa Ibrahim za peniaze, ktoré dostala spolu s cenou, umožnila viac ako 100 deťom chodiť do školy. Združenie Las Madres de la Plaza de Mayo (Matky z Májového námestia) využilo cenu, ktorú získalo v roku 1992, na otvorenie kníhkupectva, politickej kaviarne a univerzity pre viac ako študentov. Elena Bonner, vdova po Andrejovi Sacharovovi a takisto uznávaná bojovníčka za ľudské práva a demokraciu, na konferencii znovu zdôraznila presvedčenie svojho manžela, že ľudia by sa vždy mali riadiť svojím svedomím, a svoje presvedčenie, že ľudské práva sú základom civilizácie. Hans-Gert Pöttering, vtedajší predseda Európskeho parlamentu, oficiálne začal činnosť tejto siete ako platformy, prostredníctvom ktorej môžu laureáti navzájom prepojiť svoje činnosti a prejaviť solidaritu. Laureáti podpísali spoločné vyhlásenie, v ktorom sa dohodli na posilnení spoločného úsilia na podporu ochrancov ľudských práv vo svete prostredníctvom spoločných aktivít nositeľov Sacharovovej ceny a v spolupráci s Európskym parlamentom. Sieť potom rozšírila svoju činnosť o konferenciu na vysokej úrovni, ktorá sa konala v novembri 2011 a na ktorú vtedajší predseda Európskeho parlamentu Jerzy Buzek pozval všetkých laureátov, aby diskutovali o problémoch prechodnej demokracie, úlohe žien a vplyve nových technológií. Ako pán Buzek zdôraznil na konferencii, represívne režimy nezvrhol Facebook ani Twittter, ale ľudský duch a túžba po slobode a snaha zmeniť veci k lepšiemu. Na výročnom podujatí siete laureátov Sacharovovej ceny v roku 2012 súčasní spolupredsedovia siete, ktorými sú predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz a laureáti za rok 2011 Alí Farzát, Asmá Mahfúz a Ahmad as-sanúsí, verejne diskutovali o svojich názoroch na demokraciu v súvislosti s Arabskou jarou. Laureáti zároveň vystúpili na prvom svetovom fóre o demokracii, ktoré sa uskutočnilo v Štrasburgu pod záštitou Európskeho parlamentu. V roku 2013 si pripomíname 25. výročie Sacharovovej ceny. V tomto roku sme boli svedkami niekoľkých debát siete Sacharovovej ceny a konferencie na vysokej úrovni, počas ktorej sa laureáti z celého sveta streli v Európskom parlamente, aby diskutovali o svojom úsilí a aby sa posilnili a navzájom obohatili v rámci site Sacharovovej ceny

8 NOSITELIA CENY 1988 Nelson Rolihlahla Mandela, Anatolij Marčenko (in memoriam) 1989 Alexander Dubček 1990 Aun Schan Su Ťij 1991 Adem Demaçi 1992 Las Madres de Plaza de Mayo 1993 Oslobodjenje 1994 Taslima Nasreen 1995 Leyla Zana 1996 Wej Ťing-šeng 1997 Salíma Ghazálí 1998 Ibrahim Rugova 1999 Xanana Gusmão 2000 Basta Ya! 2001 Izzat Ghazzáwí, Nurit Peled-Elhanan, Dom Zacarias Kamwenho 2002 Oswaldo José Payá Sardiñas 2003 generálny tajomník OSN Kofi Annan a všetci pracovníci OSN 2004 Bieloruské združenie novinárov 2005 Ženy v bielom, Hauwa Ibrahim, Reportéri bez hraníc 2006 Alexander Milinkievič 2007 Sálih Mahmúd Muhammad Usmán 2008 Chu Ťia 2009 Memorial (Oleg Orlov, Sergej Kovaľov a Ľudmila Alexejevová v mene organizácie MEMORIAL a všetkých obhajcov ľudských práv v Rusku) 2010 Guillermo Fariñas 2011 Arabská jar (Muhammad Bú azízí, Asmá Mahfúz, Ahmad as-sanúsí, Razán Zajtúna a Alí Farzát) 2012 Nasrín Sutúde a Džaafar Panáhí 2013 Malála Júsafzajová 12 13

9 2013 Malála Júsafzajová Malála Júsafzajová je šestnásťročné dievča z Pakistanu, ktoré postrelil do tváre príslušník hnutia Taliban, aby zabránil jej a ostatným dievčatám navštevovať školu. Postrelili ju zblízka do hlavy a vďaka tomu sa stala silnejšou, povedala Angelina Jolie, hollywoodská herečka, pri odštartovaní prvého projektu v pakistanskej oblasti Swat na pomoc 40 dievčatám, aby mohli navštevovať školu. Malála sa zotavila zo zranení po rozsiahlej liečbe v Spojenom kráľovstve, kde momentálne žije, a vyhlásila, že chce, aby každé dievča, každé dieťa chodilo do školy. Svoj boj začala, keď mala 11 rokov a pre urdské vydanie BBC online písala anonymný denník o živote školáčok za vlády Talibanu v pakistanskom údolí Swat. Zápis zo stredy 14. januára 2009 znie: Asi opäť nepôjdem do školy. Riaditeľ školy oznámil začiatok zimných prázdnin, ale neuviedol, kedy sa brány školy opäť otvoria. Taliban 15. januára 2009 nariadil, že všetky dievčenské školy v oblasti Swat ostanú zatvorené. Do povetria bolo vyhodených už 150 škôl. Krátko na to musela Malála s rodinou utiecť z obliehaného mesta Mingora, pretože tu Taliban a pakistanská armáda bojovali o moc. Malálina škola bola zničená. Po návrate domov, keď sa bezpečnostná situácia zlepšila, boli Malála a jej otec Ziadín, liberálny člen džirgy, ktorý viedol dievčenskú školu, vystavení hrozbám. Malála však aj naďalej pokračovala v obhajovaní vzdelávania dievčat v otvorených rozhovoroch a televíznych vstúpeniach a ako dobrovoľníčka vystúpila v dvoch dokumentárnych filmoch o vzdelávaní dievčat v údolí Swat s názvom Class dismissed in Swat Valley a A school girl s odyssey. Využila darované finančné prostriedky a kúpila školský autobus a práve na ceste domov v tomto školskom autobuse bola postrelená. Spolu s ňou boli zranené aj dve ďalšie dievčatá. K útoku sa prihlásila strana Tehrik-e-Taleban. Cieľom útoku bolo zavraždiť Malálu a dať príučku každému, kto by sa pripojil k nej a jej boju za právo na vzdelanie, slobodu a sebaurčenie mladých dievčat a žien v Pakistane. Malála však bojuje ďalej. Na svoje šestnáste narodeniny, 12. júla 2013, predniesla v sídle Organizácie spojených národov reč v rámci podujatia, ktoré zorganizoval osobitný veľvyslanec OSN pre globálne vzdelávanie, Gordon Brown. Teroristi sa domnievali, že zmenia moje ciele a prekazia moje ambície, uviedla, v mojom živote sa však nič nezmenilo okrem toho, že slabosť, strach a beznádej vo mne zomreli, kým sila, odhodlanie a odvaha sa zase narodili. Organizácia Spojených národov zvolia 10. november za deň Malály, aby upriamila pozornosť na právo dievčat chodiť do školy. Pakistan a UNESCO vytvorili účet Malála na podporu vzdelávania dievčat. copyright Isopix/Action in network Press phase 14 15

10 1988 Nelson Rolihlahla Mandela Nelson Mandela bol šesť rokov od prevzatia prvej Sacharovovej ceny zvolený v prvých slobodných juhoafrických voľbách za prvého černošského prezidenta a predsedu vlády Juhoafrickej republiky. V období apartheidu bol 27 rokov vo väzení a stal sa symbolom odporu proti rasizmu. Mandela bol v domácom väzení, keď mu v roku 1988 udelili Sacharovovu cenu, ale už štyri po svojom prepustení, v júni 1990, vystúpil v Európskom parlamente. Trval na tom, že je nevyhnuté spravodlivé a trvalé riešenie premeny Južnej Afriky na zjednotenú, demokratickú krajinu bez rasovej diskriminácie. Čokoľvek menej by bolo len urážkou pamätí nesčíselných patriotov v Južnej Afrike a zvyšku nášho regiónu, ktorí obetovali svoje životy pre tento dnešný okamih, keď môžeme s istotou povedať, že koniec systému apartheidu je na dohľad. Nelson Mandela, ktorému bola v roku 1993 takisto udelená Nobelova cena za mier, už nepôsobí vo verejnom živote, stále je však verný svojim ideálom prostredníctvom charity, Nadácie Nelsona Mandelu a Detského fondu Nelsona Mandelu. V júni 2013 bol pán Mandela vo veku 94 rokov hospitalizovaný s vážnou infekciou pľúc, ktorou sa nakazil ešte vo väzení. Tisíce ľudí z celého sveta mu posielali správy, v ktorých vyjadrovali lásku a podporu. Ako raz Mandela povedal: To, čo je v živote dôležité, nie je len skutočnosť, že sme žili. Ale ako sme ovplyvnili životy iných. Pri rozlúčke s juhoafrickým parlamentom, 10 rokov odo dňa inaugurácie za prezidenta, poznamenal, že historickým nepriateľom sa podarilo dohodnúť na mierovom prechode od apartheidu k demokracii práve preto, lebo sme boli pripravení prijať prirodzenú dobrotu druhých. copyright European Union in network PE-EP phase 16 17

11 1988 Anatolij Marčenko Anatolij Marčenko, jeden z najznámejších disidentov bývalého Sovietskeho zväzu, zomrel v roku 1986 vo väzení v Čistopole na následky trojmesačnej hladovky za prepustenie všetkých sovietskych politických väzňov. Mal len 48 rokov, viac než 20 rokov však strávil vo väzení a exile. Medzinárodný tlak po jeho smrti bol hlavným faktorom, ktorý nakoniec prinútil Michaila Gorbačova, vtedajšieho generálneho tajomníka Komunistickej strany, aby v roku 1987 schválil rozsiahle prepustenie politických väzňov. Marčenko sa stal známy vďaka autobiografii Môj testament, v ktorej opísal svoj pobyt v sovietskych pracovných táboroch a vo väzení. Marčenko ukončil školskú dochádzku vo veku osem rokov, no vzdelával sa sám vo väzení. Po svojom prepustení v roku 1966 okrem toho, že napísal túto vplyvnú knihu, sa takisto zapojil do sovietskeho hnutia za ľudské práva, v roku 1975 sa stal jedným zo zakladajúcich členov vplyvnej Moskovskej helsinskej skupiny, organizoval protesty a výzvy a napísal viacero otvorených listov, z ktorých niektoré boli príčinou jeho opakovaného uväznenia. Sám Andrej Sacharov vzdal hold Anatolijovi Marčenkovi, keď v roku 1988 pri odovzdávaní Sacharovovej ceny jeho vdove, Larisse Bogorazovej, v posolstve Európskemu parlamentu uviedol: Marčenko vo svojej knihe Môj testament ako prvý povedal pravdu o poststalinských pracovných táboroch a väzniciach. Jeho kniha sa stala jedným zo základných prvkov hnutia za ľudské práva v našej krajine. Táto kniha svojou myšlienkou morálky prostredníctvom nenásilného boja za spravodlivosť, svojou túžbou po neskrývanej a úplnej pravde vzbudila nenávisť represívnych orgánov voči jej autorovi. Celý jeho ďalší život a jeho tragická smrť v čistopolskom väzení bola ich pomstou za túto pravdu, túto vytrvalosť, jeho morálne zásady. Výsledky Marčenkovho života a práce predstavujú mimoriadny prínos k otázke demokracie, ľudskosti a spravodlivosti. copyright Instytut Sacharowa in network w phase Moskwie 18 19

12 1989 Alexander Dubček Alexander Dubček ( ) prispel k urýchleniu procesu obnovy a zmeny v bývalom východnom bloku a bol vedúcou osobnosťou reformného hnutia v Československu v roku 1968, známeho ako Pražská jar. ľudskú tvár zničili 21. augusta 1968 tanky Varšavskej zmluvy, ktoré vstúpili do Československa a obsadili Prahu. Dubčeka uniesla KGB, odviezla ho do Kremľa a krátko zadržiavala. Vyrastal v rodine oddanej budovaniu socializmu v Sovietskom zväze. Dubček v roku 1939 tajne vstúpil do Komunistickej strany a po okupácii Československa v druhej svetovej vojne sa takisto zapojil do tajného odboja proti pronemecky orientovanému Slovenskému štátu. Keď sa Dubček ako oddaný komunista stal v roku 1968 prvým tajomníkom Komunistickej strany Československa, usiloval sa o liberalizáciu komunistického režimu. Začal viacero liberálnych reforiem, na základe ktorých mala tlač väčšiu slobodu prejavu, rehabilitovali sa obete stalinských politických čistiek a začal sa reformný program zameraný na hospodárske reformy a rozsiahlu demokratizáciu politického života v Československu. Jeho reformy vzbudili v Moskve obavy a jeho úsilie dať socializmu Alexander Dubček bol v roku 1970 obvinený zo zrady, zbavený všetkých funkcií a vylúčený z KSČ. Pätnásť rokov žil ako obyčajný robotník a do politického života sa vrátil v roku 1988 ako aktivista v oblasti občianskych práv. Po revolúcii v Československu v roku 1989 bol Dubček od roku 1989 do roku 1992 predsedom Federálneho zhromaždenia. V posolstve prednesenom pri príležitosti odovzdávania Sacharovovej ceny ho Andrej Sacharov nazval jedným z nositeľov nádeje sovietskych disidentov v ich dlhoročnom boji za tzv. glasnosť. Dubček vyjadril želanie, aby vďaka Pražskej jari znela v roku 1990 a v ďalších rokoch veľká symfónia spoločného európskeho ducha. Zomrel pri autonehode v roku copyright CTK Photo/Igor in network Zehl phase 20 21

13 1990 Aun Schan Su Ťij Aun Schan Su Ťijovej bola v roku 1990 udelená Sacharovova cena za vedúcu úlohu v prodemokratickom boji v Barme/Mjanmarsku. O rok neskôr jej bola udelená takisto Nobelova cena. Su Ťij, dcéra Aun Schana, národného hrdinu nezávislej Barmy, ktorého zavraždili, keď mala dva roky, a Čchin Ťij, poprednej barmskej diplomatky, sa v roku 1988 vrátila z cudziny do Barmy, aby sa starala o svoju umierajúcu matku. Bola svedkom brutálneho masakru protestujúcich proti vojenskému režimu U Ne Wina, na základe ktorého začala svoj nenásilný boj za demokraciu a ľudské práva. zistili rakovinu, vydať víza, aby ju navštívil v Mjanmarsku, namiesto toho na ňu naliehali, aby odišla z krajiny. Odmietla, pretože predpokladala, že sa nebude môcť vrátiť, a svojho manžela už do jeho smrti v roku 1999 nevidela. V domácom väzení bola ešte aj počas prvých mjanmarských volieb, ktoré sa konali po dvoch desaťročiach v roku 2010, o šesť dní neskôr však bola prepustená. Keďže v krajine sa začali demokratické reformy, v apríli 2012 kandidovala v doplňujúcich parlamentných voľbách, v ktorých jej strana získala 43 zo 45 kresiel. V súčasnosti je vedúcou osobnosťou parlamentnej opozície. Aung San Suu Kyi - Platon/Trunk Archive copyright in network phase Väčšinu dvoch desaťročí po roku 1990 strávila v domácom väzení alebo vo väzení, keď vládnuca vojenská chunta tvrdo zakročila zatýkaním členov jej Národnej ligy za demokraciu a krvavou odvetou proti nim, pričom jej odmietla odovzdať moc napriek presvedčivému víťazstvu ligy vo voľbách v tom istom roku. Keď bola v domácom väzení, orgány odmietli jej manželovi, ktorému lekári Európsky parlament, ktorý opakovane vyzýval na jej bezpodmienečné prepustenie, s potešením prijal jej víťazstvo vo voľbách a zdôraznil, že je príkladom nezištnej odvahy a boja za slobodu a demokraciu proti tyranii. V roku 2013 Aun Schan Su ŤIJ oznámila, že chce kandidovať za prezidentku krajiny

14 1991 Adem Demaçi Spisovateľ narodený v roku 1936 v Prištitne, Kosovo, strávil veľkú časť svojho života, od roku 1958 do roku 1990, vo väzení, pretože bojoval za základné práva Albáncov v Kosove a zverejnil trpkú pravdu o srbskom útlaku dvoch miliónov Albáncov v Kosove. Môžeme potvrdiť, že sloboda prejavu je prvý, rozhodujúci krok k demokracii. Bez slobody prejavu neexistuje dialóg, bez dialógu nemožno zistiť pravdu a bez pravdy nie je možný pokrok. Adem Demaçi po prepustení prevzal vedenie Rady na obranu ľudských práv a slobôd. V roku 1996 začal politickú kariéru, vstúpil do Parlamentnej strany Kosova a stal sa jej predsedom. Vyzýval na otvorené protesty proti srbskému režimu, pričom vyhlásil, že nenásilie nemusí nevyhnutne znamenať pasivitu a začal viditeľnú, nenásilnú protestnú kampaň proti srbskej vláde. V rámci tejto kampane vyzývali Kosovčanov, aby na päť minút vypli svetlá a aby sa presne v tom istom čase zastavili na ulici na jednu minútu. V období rokov , počas vojny v Kosove, bol politickým predstaviteľom Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK) a zostal v Kosove, aj keď ostatní vodcovia z krajiny odišli. Po skončení vojny sa venoval najmä etnickému zmierovaniu a návratu utečencov. Stal sa predsedom Výboru pre vzájomné porozumenie, toleranciu a spolužitie, ktorý zastupuje všetky etnické skupiny v Kosove, pretože Kosovo patrí všetkým a pretože chceme slobodnú, demokratickú a multietnickú spoločnosť. V roku 1996 bol Demaçi nominovaný na Nobelovu cenu za mier. Napísal niekoľko kníh, ako napríklad Vyčíslená láska a Matka Shega a jej päť dcér. Jeho trilógia Popol 99 predstavuje duchovný obraz albánskej drámy, jeho vlastnej drámy. copyright European Union in network phase 24 25

15 Bez slobody prejavu neexistuje dialóg, bez dialógu nemožno zistiť pravdu a bez pravdy nie je možný pokrok. Adem Demaçi 26 27

16 1992 Las Madres de Plaza de Mayo Členky združenia Madres de Plaza de Mayo boli mnoho rokov zjednotené v boji a smútku za svojimi nenájdenými stratenými deťmi. Toto hnutie, ktoré vzniklo na základe úsilia matiek nájsť svoje deti, ktoré zmizli počas argentínskej špinavej vojny ( ), pomohlo zosadiť vojenský režim v krajine a postaviť pred súd a uväzniť niektoré osoby zodpovedné za zločiny proti ľudskosti. Byť členkou združenia Madres de Plaza de Mayo znamenalo čeliť strachu a pretrpieť vyhrážky, násilie a náhodné uväznenie v krajine, kde sa od žien očakávalo, že budú ticho trpieť nespravodlivosť. Svoje telá používali ako chodiace bilbordy, na ktorých boli fotky, mená ich zmiznutých detí a prosby o ich vrátenie. V období, keď bolo zakázané aj postávanie v skupinách, matky usporiadali svoj prvý protest, pričom pomaly chodili v kruhu proti smeru hodinových ručičiek na Plaza de Mayo. Na prvom proteste sa zúčastnilo štrnásť žien, neskôr sa k nim však pridali stovky a vydržali vo svojom pasívnom odpore, aj keď niektoré z nich zmizli. Vzhľadom na demokratické zmeny v Argentíne v roku 2006 usporiadali Madres svoj posledný výročný pochod odporu, ktorým vyjadrili, že nepriateľ už nie je vo vládnej budove. Hnutie sa rozpadlo pre vnútorné rozpory. Základná línia, ku ktorej sa pripojila nová skupina, Los Hijos des los Desaparecidos (Synovia zmiznutých), však pokračuje vo svojich štvrtkových pochodoch na pamiatku svojho dlhého boja. Hebe de Bonafini, vodkyňa hnutia, pri príležitosti 36. výročia v otvorenom liste požiadala Najvyšší súd Argentíny, aby myslel na svoje dobré meno a občas chránil ľudí Argentíny, nielen veľké korporácie. Z toho, čo Madres de Plaza de Mayo začali ako osobné hľadanie svojich unesených detí, je teraz politický boj za nezávislé súdnictvo. copyright in network phase 2005 John Isaacson 28 29

17 1993 Oslobodjenje Počas vojny v bývalej Juhoslávii boli v obľúbenom denníku Oslobodjenje (Oslobodenie) zamestnaní Bosniaci, bosnianski Srbi a bosnianski Chorváti. Asi 70 novinárov aj napriek smrti a zraneniam mnohých svojich kolegov a zničeniu kancelárií redakcie srbským delostrelectvom pokračovalo v práci v atómovom kryte v pivnici svojej sarajevskej budovy a riskovalo svoje životy, aby noviny Oslobodjenje mohli aj naďalej vychádzať. Zlatko Disdarević, jeden z vtedajších redaktorov a neskôr veľvyslanec Bosny, povedal, že cieľom Oslobodjenja bolo zachovať a chrániť Bosnu a Hercegovinu ako multietnický štát. Naše úsilie bolo zamerané proti smrti a proti rozdeleniu, či dokonca úplnému vymazaniu Bosny a Hercegoviny z mapy. Obyvatelia Sarajeva, Bosny a Hercegoviny, budú pokračovať v boji proti rozdeleniu, ktoré má svoje korene v Európe pred prvou svetovou vojnou. Organizácia World Press Review navrhla redaktorov Oslobodjenja na cenu International Editors of the Year za rok 1993 za ich odvahu, húževnatosť a oddanosť zásadám žurnalistiky. Novinári Oslobodjenja získali za svoju pozoruhodnú prácu a úsilie niekoľko ďalších cien: cenu Noviny roka v roku 1992, Cenu za slobodu v roku 1993, Cenu Oskara Romera v roku 1993, Cenu Louisa M. Lyonsa v roku 1993, ktorú udeľuje Niemanova nadácia za svedomie a integritu v žurnalistike, a Cenu za úspechy v žurnalistike v roku V roku 1995 šéfredaktor Mehmed Halilovic dostal od Školy žurnalistiky v Kolumbii Čestné vyznamenanie univerzity v Missouri za nepretržité vydávanie denníka počas obliehania Sarajeva v období rokov Denník Oslobodjenje vznikol v roku 1943 a stále má sídlo v Sarajeve. V roku 2006 získali tento denník dva najväčšie podniky mesta, sarajevská tabaková továreň a sarajevský pivovar. copyright in network phase 30 31

18 1994 Taslima Nasreen Taslima Nasrin sa narodila v roku 1962 v Bangladéši, písať začala ako 13-ročná a je známa svojimi pôsobivými dielami o útlaku žien a nebojácnou kritikou náboženstva, a to aj napriek svojmu nútenému exilu a viacnásobnej fatwe požadujúcej jej smrť. Je to spisovateľka, ktorá získala mnoho cien, a jej diela boli preložené do tridsiatich rozličných jazykov. Nasrin, ktorá je takisto lekárkou, sekulárnou humanistkou a aktivistkou v oblasti ľudských práv, silne cíti svoju bengálsku identitu. Niektoré jej knihy sú však pre jej myšlienky a názory v Bangladéši zakázané a sú takisto zakázané v Bengálsku, a to tak v Bangladéši, ako aj v západobengálskej časti Indie. Keď v roku 1994 získala Sacharovovu cenu, už utiekla do Európy a žila v exile vo Francúzsku a Švédsku. V ďakovnom prejave povedala, že pochádza z časti sveta, kde sú sociálne napätie a ľudské ťažkosti neznesiteľné: ako spisovateľka nemohla zatvárať oči pred každodenným utrpením a hladovaním. O niekoľko rokov neskôr v septembri 1998 sa Taslima Nasrin vrátila do Bangladéša k umierajúcej matke. Len čo sa táto správa zverejnila, náboženskí fundamentalisti znovu požadovali spisovateľkinu smrť. Súd vydal zatykač na jej osobu a hrozil skonfiškovaním jej majetku. Európsky parlament vypočul jej žiadosť o pomoc a v uznesení vyzval bangladéšsku vládu, aby ochránila jej život a zaistila jej bezpečnosť. Vzhľadom na pokračujúce hrozby musela Taslima Nasrin v januári 1999 opäť opustiť svoju vlasť. V súčasnosti žije v Naí Dillí. Pri návšteve Európskeho parlamentu v júni 2013 Nasrin naliehavo žiadala podporu pre sekulárne hnutia v Bangladéši s cieľom zabrániť rozšíreniu islamského fundamentalizmu, pričom tvrdila, že islamský fundamentalizmus poškodzuje najmä práva žien. Zasadzovala sa proti fundamentalizmu vo všetkých náboženstvách. copyright European Union in network 2011 phase PE-EP 32 33

19 1995 Leyla Zana European Union 2010 PE-EP Leyla Zana bola prvou kurdskou ženou, ktorá sa v roku 1991 stala poslankyňou tureckého parlamentu. Takisto bola 10 rokov vo väzení za svoju politickú činnosť, o ktorej sa turecké súdy domnievali, že pôsobí proti jednote v krajine. Vo veku 15 rokov sa vydala za bývalého starostu obce Diyarbakir, Mehdiho Zanu, ktorý bol počas vojenskej vlády v 80. rokoch 20. storočia uväznený za separatizmus. Vo veku 23 rokov začala chodiť do školy, za tri roky dokončila základné a stredoškolské vzdelávanie a nakoniec prevzala nevyžiadanú vedúcu úlohu, keďže jej osobný rozvoj sa prakticky považoval za synonymum uskutočnenia základných práv kurdského obyvateľstva. Do parlamentu ju zvolili veľkou väčšinou hlasov a pri skladaní prísahy spôsobila škandál, keď po kurdsky povedala: Skladám prísahu za bratstvo medzi tureckým a kurdským národom. Vtedy sa verejný prejav v kurdskom jazyku považoval za trestný čin. V roku 1994 bola zbavená parlamentnej imunity a odsúdená na 15 rokov väzenia za zradu a členstvo v ozbrojenej Robotníckej strane Kurdistanu (PKK), ona toto obvinenie odmietla. Európsky parlament jej v roku 1995 udelil Sacharovovu cenu za statočnú ochranu ľudských práv a odhodlanú podporu mierového, demokratického riešenia konfliktov medzi tureckou vládou a kurdským obyvateľstvom. Až v roku 2004, keď Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že Zana nebola spravodlivo a nezávisle súdená, mohla napokon osobne vystúpiť v Európskom parlamente, keď jej udeľovali cenu. V roku 2012 bola odsúdená na ďalších 10 rokov väzenia za šírenie teroristickej propagandy. V roku 2011 bola znovu zvolená do parlamentu a ako poslankyňa má až do roku 2015 parlamentnú imunitu. Zana sa v júni 2012 stretla s premiérom Erdoganom po tom, ako verejne vyjadrila nádej, že premiér sa bude zaoberať kurdskou otázkou. Na základe jej iniciatívy sa začali rokovania, vďaka ktorým vodca PKK Abdullah Öcalan historicky vyzval PKK, aby prešla od ozbrojeného odporu k demokratickému politickému boju

20 1996 Wei Ťing-šeng Otec čínskeho demokratického hnutia žije v exile, naďalej je však aktívnym vodcom opozície komunistickej diktatúry v Číne. Je autorom diela The Courage to Stand Alone: letters from Prison and Other Writings (Odvaha byť slobodný: listy z väzenia a iné spisy), ide o články, ktoré pôvodne písal vo väzení na toaletný papier a ktoré v súčasnosti vyšli vo viac ako dvanástich jazykoch. Bol dvakrát odsúdený celkovo na 29 rokov väzenia a viac než 18 rokov strávil vo väzení za svoju činnosť a spisy na podporu demokracie vrátane svojej prelomovej eseje z roku 1978 Piata modernizácia: Demokracia (The Fifth Modernization: Democracy). Táto esej sa začala ako podpísaný plagát na tzv. Múre demokracie v Pekingu, na ktorom robotníci, umelci a intelektuáli uplatňovali slobodu prejavu. Spôsobil tým senzáciu, a to nielen preto, lebo otvorene napadol komunistickú demokratickú diktatúru ľudu, ale takisto preto, lebo sa odvážil uviesť svoje skutočné meno a kontaktné údaje. V ilegálnom časopise Exploration, ktorý Wei založil a vydával, napísal článok Demokracia alebo nová diktatúra?, v ktorom označil vtedajšieho komunistického vodcu Teng Siao-pinga za nového diktátora. Weia o tri dni zadržali a v roku 1979 odsúdili na 15 rokov vo väzení za tzv. kontrarevolúciu. Bol v cele pre odsúdených na smrť, potom v samoväzbe, potom na nútených prácach pod prísnym dohľadom až do roku 1993, keď bol prepustený na základe rozhodnutia čínskej vlády uchádzať sa o usporiadanie olympijských hier v roku V období šiestich mesiacov ho druhý raz zadržali, znovu súdili, obvinili z tzv. kontrarevolúcie a odsúdili na ďalších 14 rokov. V roku 1996, keď mu bola udelená Sacharovova cena, bol ešte stále vo väzbe. Weia v roku 1997 na základe obrovského medzinárodného tlaku odviedli z cely a posadili do lietadla smerujúceho do Spojených štátov amerických. Tvrdí, že nebol oslobodený, ale jeho exil je pokračovaním trestu. Z Washingtonu Wei riadi nadáciu Wei Ťing- Šenga, Zámorskú čínsku demokratickú koalíciu (Overseas Chinese Democracy Coalition) a Ázijské demokratické združenie (Asia Democracy Alliance). copyright European union in network phase 36 37

21 1997 Salíma Ghazálí European Union 2013 EP Salíma Ghazálí je alžírska novinárka, spisovateľka a bojovníčka za práva žien. V 80. rokoch sa aktívne zapojila do alžírskeho ženského hnutia a okrem iného sa stala zakladajúcou členkou Žien Európy a Maghrebu, ako aj šéfredaktorkou ženskej publikácie NYSSA, ktorú sama založila. Z učiteľky sa stala novinárka, od roku 1994 bola redaktorkou alžírskeho týždenníka vo francúzskom jazyku La Nation, načítanejšieho týždenníka v Alžírsku. V období 11-ročnej občianskej vojny medzi vládou a islamskými povstaleckými skupinami, ktorá sa začala v roku 1991, týždenník La Nation ako jediný spomedzi tlače presadzoval politický dialóg pre všetky strany vo vojne, ľudské práva a slobodu prejavu pre všetkých a kritizoval vládu aj islamské skupiny. Preto boli tieto noviny viackrát zhabané a ich vydávanie prerušené a v roku 1996 boli nakoniec zakázané, keď v Le Monde Diplomatique uverejnili Ghazálíovej správu o situácii v oblasti ľudských práv v Alžírsku. V roku 2011 týždenník La Nation začal opäť uverejňovať na internete. Ghazálí v redakčnom komentári vysvetlila dôvody, ktoré ju k tomu viedli. Nemôžeme byť ľahostajní voči dynamike mladých ľudí v arabskom svete, ktorí bojujú za svoju dôstojnosť a slobodu. Nemôžeme byť ľahostajní voči tomu, čo sa deje v našej krajine. Želáme si, aby Alžírčania boli šťastní, pretože si to zaslúžia. Chceme silné inštitúcie, lepšie ľudské zdroje v skutočnej demokracii a právny štát. Na záver vyjadrila želanie, aby Alžírsko bolo lepšou krajinou, kde je dobrá správa vecí verejných pravidlom. Salíma Ghazálí získala viacero cien za zásluhy v boji za ľudské práva, ako sú napríklad Cena organizácie World Press Review, Cena Olofa Palmeho a Cena Oscara Romera, ktorú udeľuje inštitúcia Rothko Chapel. Neprestajne bojuje za práva žien, ľudské práva a demokraciu v Alžírsku

22 1998 Ibrahim Rugova V roku 1998, keď sa vyostril ozbrojený konflikt medzi srbskými jednotkami a Kosovskou oslobodzovacou armádou, Európsky parlament ocenil človeka oddaného zásade pokojného odporu proti násiliu. Rugova pri prevzatí ceny povedal: Táto cena predstavuje pre mňa a pre všetkých ľudí Kosova uznanie nášho mierového boja a našich obetí. Rugova sa narodil 2. decembra 1944 v Cerrce (Istogu) v Kosove a pred svojím zvolením v roku 1989 za vodcu Kosovskej demokratickej aliancie (LDK) vyučoval literatúru na univerzite v Prištine. V tom istom roku Belehrad zrušil autonómny štatút provincie Kosovo a Albánci boli vystavení útlaku a vodcovia opozície uväznení. V roku 1990 dva milióny kosovských Albáncov prijali vlastnú ústavu. V referende, ktoré sa konalo v roku 1991, 97 % z nich hlasovalo za nezávislé Kosovo a v roku 1998 potvrdili Rugovu vo funkcii prezidenta samozvanej Republiky Kosovo. Adem Demaçi, ktorý uprednostňoval nacionalistickejší prístup, kritizoval jeho postoj v rokovaniach. Rugova sa súčasne usiloval získať svetovú mienku pre vec svojho ľudu. Nikdy nepoľavoval v presviedčaní medzinárodného spoločenstva, aby zintenzívnilo svoj tlak a poskytlo Kosovu medzinárodnú ochranu. Rugova, stále presvedčený, že jeho ľud môže dosiahnuť sebaurčenie iba mierovou cestou, podpísal 18. marca 1999 mierovú dohodu v Rambouillet ako hlavný vyjednávač kosovských Albáncov. Keďže Belehrad odmietol dohodu podpísať, NATO začalo 24. marca s útokmi na Juhosláviu, ktoré viedli k stiahnutiu juhoslovanských síl z Kosova. Rugova bol nútený odísť do ilegality. V marci 2002 bol Ibrahim Rugova zvolený za prvého prezidenta Kosova. Dňa 21. januára 2006 podľahol rakovine. Rugova sa pridržiaval svojho prístupu, založeného na nenásilnej opozícii voči srbskému režimu, pričom stále opakoval svoju ochotu viesť dialóg s Belehradom. copyright European Union in network EP PE phase 40 41

23 1999 Xanana Gusmão Xanana Gusmão je známy ako Mandela Timoru. Uznávaný vodca a symbol timorského odporu, ktorého cieľom bolo skončiť ozbrojený konflikt za nezávislosť od Indonézie, bol v decembri 1999, keď mu Európsky parlament udelil Sacharovovu cenu, práve prepustený z väzenia, v ktorom si na základe obvinení zo separatizmu odpykal sedem rokov z 20-ročného trestu. Keď Portugalčania odišli z Východného Timoru, Indonézia začala politiku destabilizácie svojho suseda. Dňa 7. decembra 1975 obsadila krajinu. Xanana Gusmão sa stiahol do ilegality a v roku 1978 sa stal vodcom vojenského krídla Revolučného frontu za nezávislosť Východného Timoru (FRETILIN). Násilie, ktoré sprevádzalo inváziu, si vyžiadalo asi životov, ale nepodarilo sa mu zlomiť odhodlanie ľudu brániť sa. Xanana Gusmão sa pokúšal dosiahnuť mierové riešenie konfliktu tým, že navrhol indonézskej vláde mierový plán a rokovania pod dohľadom OSN. V roku 1986 sa mu podarilo zjednotiť rozličné politické a sociálne zoskupenia a vytvoriť Timorskú národnú radu odporu (TNRC). Xanana Gusmão bol však 20. novembra 1992 zadržaný a odsúdený na doživotné väzenie, tento trest mu potom znížili na 20 rokov. Timorský odpor však pretrval a na Indonéziu sa vyvíjal obrovský medzinárodný tlak za jeho prepustenie. Keď bol Gusmão v septembri 1999 krátko po referende, ktoré sa konalo 30. augusta a v ktorom 80 % obyvateľstva Východného Timoru hlasovalo za nezávislosť oslobodený, sľúbil: Urobím, čo je v mojich silách, aby som priniesol mier Východnému Timoru a môjmu ľudu. V apríli 2002 bol Gusmão v prvých slobodných prezidentských voľbách, ktoré sa konali vo Východnom Timore, zvolený za prezidenta takmer 83 % hlasov. Generálny tajomník OSN Kofi Annan oficiálne vyhlásil 20. mája 2002 Demokratickú republiku Východný Timor za nezávislý štát a Gusmão pôsobil vo funkcii prezidenta do mája V roku 2008 prežil pokus o atentát. V súčasnosti je premiérom. copyright European Union in network EP PE phase 42 Xanana Gusmão si zákonne zmenil meno z José Alexandre Gusmão na Kay Ralal Xanana Gusmão. Kay Rala bolo jeho bojové meno počas úsilia o oslobodenie a samourčenie Východného 43 Timoru a Xanana je meno, pod ktorým bol známy v mladosti.

24 2000 BASTA YA! Členovia Basta Ya riskovali svoje životy v boji proti terorizmu. Jedinou zbraňou, ktorú mali, bola mierová mobilizácia ľudí na ochranu svojich základných slobôd. Následkom terorizmu ETA a podobných skupín sú základné slobody a ľudské práva v Baskicku už mnoho rokov ohrozené. Tisícky ľudí boli obeťami zastrašovacích akcií, vydierania a útokov, pričom terčom sú aj rodiny a majetok. Nemohli sa slobodne vyjadrovať ani uplatňovať svoje práva bez toho, aby sa nevystavili veľkému nebezpečenstvu. Organizácia Basta Ya vznikla, pretože teroristické činy ETA a podobných skupín ohrozovali v Baskicku základné občianske slobody a ľudské práva, najmä v prípade občanov, ktorí neboli nacionalisti. Príčinou jej vzniku bol takisto narastajúci etnický a xenofóbny nacionalizmus medzi miernejšími nacionalistickými stranami a skupinami usilujúcimi sa o dohodu s ETA. V občianskej iniciatíve, ktorej názov sa prekladá ako Stačilo a ktorej bola v júli 2004 priznaná poradná funkcia v Hospodárskej a sociálnej rade Organizácie Spojených národov, pracujú ľudia, ktorí sa zasadzujú za základné ľudské práva, demokraciu a toleranciu v Baskicku. Členovia organizácie vykonali niekoľko činností, okrem iného vo februári a októbri 2000 zorganizovali v San Sebastian dve veľké demonštrácie. Požadovali zrušenie ETA, podporili obete terorizmu a obhajovali ústavu a štatút ako základ dôstojného spolužitia všetkých baskických občanov. Organizácia Basta Ya sa v roku 2007 zrušila. Jej vodcovia Carlos Martinez Gorriarán, Juan Luis Fabo, Fosa Díez a Fernando Savater založili politickú stranu (UPyD), ktorá v súčasnosti pôsobí v oblasti politiky v Španielsku. Fernando Savater bol intelektuálnym vodcom hnutia a v roku 2000 zastupoval Basta Ya pri odovzdávaní Sacharovovej ceny v Európskom parlamente. copyright European Union in network phase EP 44 45

25 2001 Izzat Ghazzáwí Izzat Ghazzáwí ( ) bol palestínsky spisovateľ a profesor, ktorý sa vo svojich dielach zameriaval na problémy a utrpenie spôsobené izraelskou okupáciou palestínskych území a svoje osobné utrpenie, o ktorom sa domnieval, že ho možno premeniť na liečivú silu. Život Izzata Ghazzáwího poznačilo zabitie jeho šestnásťročného syna Rámího izraelskou armádou v roku Rámí bol zabitý na školskom dvore, keď šiel pomôcť zranenému kamarátovi. Izzat Ghazzáwí aj napriek tejto tragédii pokračoval v úsilí o kultúrny a politický dialóg s Izraelčanmi. Bol takisto členom výkonného predsedníctva Palestínskej rady pre spravodlivosť a mier a v roku 1995 získal medzinárodnú cenu za slobodu slova v Stavangeri. V dôsledku svojich politických aktivít bol opakovane uväznený a potrestaný izraelskými orgánmi. Pri odovzdávaní Sacharovovej ceny v roku 2001 mu vtedajšia predsedníčka Európskeho parlamentu Nicole Fontaine vzdala poctu za neúnavnú podporu mieru a dialógu medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Vaše odhodlanie nepoľavilo ani napriek uväzneniu a cenzúre, a dokonca ani napriek nenahraditeľnej strate Vášho šestnásťročného syna Rámího. Narodil sa rodičom utečencom, získal vysokoškolský diplom v oblasti americkej a britskej literatúry a pracoval ako profesor na univerzite v Bírzajte (Birzeit). Predsedal Únii palestínskych spisovateľov, písal romány a krátke poviedky, bol literárnym kritikom a zorganizoval 1. medzinárodnú konferenciu spisovateľov v Palestíne (1997) a predsedal jej. Krátko po smrti svojho syna uverejnil spolu s izraelským spisovateľom Abrahamom B. Yehoshuom a fotografom Olivierom Toscanim dielo Nepriatelia (Enemies) o vzťahoch medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi, ktoré dosiahlo veľký úspech. Izzat Ghazzáwí zomrel 4. apríla copyright European Union in network 2001 phase - EP 46 47

26 2001 Nurit Peled-Elhanan Izraelčanka Nurit Peled-Elhanan, narodená v roku 1949, je univerzitnou profesorkou a autorkou. V roku 1997 jej 13-ročná dcéra Smadar zahynula pri útoku palestínskeho samovražedného atentátnika v Západnom Jeruzaleme. Moje dievčatko zabil mladý muž len preto, lebo bola Izraelčanka a on bol taký utláčaný a zúfalý, že spáchal samovraždu a vraždu, a to len preto, lebo bol Palestínčan. Obaja sú obeťami izraelskej okupácie Palestíny. Ich krv sa teraz zmiešala na pôde Jeruzalema, ktorý bol vždy ľahostajný ku krvi. Nedovolila, aby sa na pohrebe zúčastnili izraelské orgány vrátane premiéra. Nurit Peled, dcéra známeho generála Mattiho Peleda, ktorý sa zapájal do mierových a pokrokových kampaní, sa v Izraeli stala symbolom tých, ktorí bojujú proti okupácii a za oslobodenie Palestíny. Je takisto veľmi oddaná zmene zmýšľania izraelskej spoločnosti, najmä mladej generácie. Vo svojej najnovšej publikácii s názvom Palestína v izraelských učebniciach. Ideológia a propaganda vo vzdelávaní (Palestine in Israeli school books. Ideology and propaganda in education) upriamuje pozornosť na vzdelávanie v izraelských školách, ktoré, ako sa zdá, sa prikláňa skôr k rasizmu než k tolerancii a rozmanitosti. Prísne kritizovala svetových vodcov vrátane Georgea Busha, Tonyho Blaira a Ariela Šarona za to, že svojich občanov nakazili slepým strachom z Moslimov. Nurit Peled Elhanan je spoluiniciátorkou Russellovho tribunálu, medzinárodného ľudového tribunálu založeného v roku 2009 s cieľom preskúmať úlohu a spoluvinu tretích strán, ako sú vlády, inštitúcie a korporácie, na porušovaní medzinárodných právnych predpisov zo strany Izraela voči Palestínčanom. copyright European Union in network 2013 phase EP 48 49

27 2001 Dom Zacarias Kamwenho V roku 1999 sa začalo medzi obyvateľmi Angoly opäť prebúdzať povedomie o potrebe boja za mier a ľudské práva, ktoré bolo podporené úsilím cirkevných vodcov a viacerých organizácií občianskej spoločnosti zameraným na dosiahnutie celonárodného zmierenia. Na čele tohto mierového hnutia bol arcibiskup Zacarias Kamwenho. Narodil sa v Chimbunde (Huambo, Angola) v roku V roku 1961 bol vysvätený za kňaza a od roku 1995 je arcibiskupom v Lubangu. So svojimi pevnými, nestrannými a rozhodnými názormi sa obracal na všetky strany zúčastnené v konflikte v snahe dosiahnuť po 26 rokoch občianskej vojny trvalý mier prostredníctvom politického dialógu. V roku 2001 mu bola udelená Sacharovova cena ako prejav uznania za jeho neúnavné úsilie o mier. V roku 2002 po zavraždení gerilového vodcu Jonasa Savimbiho nasledovalo prímerie. Mierové rokovania a celkové ovzdušie podpory demokratizácie sú do veľkej miery výsledkom kampane, ktorú viedol Kamwenho spolu s ďalšími cirkevnými hodnostármi a vodcami občianskej spoločnosti. V roku 2003 arcibiskup Kamwenho odstúpil z funkcie predsedu Biskupskej konferencie Angoly a ostrova Svätý Tomáš, prostredníctvom svojej diecézy a Ekumenického výboru za mier v Angole však naďalej aktívne podporoval zavádzanie demokracie, dodržiavanie základných slobôd a ľudských práv, presadzovanie zásad právneho štátu a trvalé národné zmierenie. V roku 2007 vyhlásil, že najmä za posledné dva roky sa medzi Angolčanmi začalo prebúdzať nové povedomie o potrebe bojovať za mier a ľudské práva, ktoré je podporené a vyjadrené úsilím cirkevných hodnostárov a rozličných orgánov občianskej spoločnosti a ktorého hlavným cieľom je celonárodné zmierenie. V roku 2012 arcibiskup, ktorý je v súčasnosti na dôchodku, vyzval Angolčanov, aby využili svoje právo voliť. copyright European Union in network 2013 phase EP 50 51

28 2002 Oswaldo José Payá Sardiñas European Union EP PE Oswaldo José Payá Sardiñas ( ) je známy ako zakladateľ projektu Varela, kampane na podporu referenda o právnych predpisoch zaručujúcich občianske práva, slobodné pluralitné voľby, prepustenie všetkých politických väzňov a hospodárske a sociálne reformy na Kube. Už v mladosti bol aktívnym reformátorom, bol prenasledovaný a niekoľkokrát odsúdený za kritiku politiky a neprávosti Fidela Castra, to ho však neodradilo od založenia Kresťanského oslobodzovacieho hnutia v roku 1988, ktoré je v súčasnosti najväčším opozičným hnutím na Kube. Oswaldo Payá vyzval v roku 1990 na národný dialóg a začal zbierať podpisov za uzákonenie občianskeho návrhu. To bolo príčinou jeho zatknutia tajnou políciou. V roku 1997 vypracoval ambiciózny projekt Varela. Payá sa nevzdal napriek reakcii orgánov proti tomuto všeobecne známemu projektu ani napriek tomu, že účastníkov kampane, ktorí projekt podporovali, uväznili, a v roku 2008 predložil Národnému zhromaždeniu nový návrh zákona o amnestii politických väzňov. V roku 2010 takisto vytvoril fórum Foro Todos Cubanos. V roku 2012 bol šiestykrát nominovaný na Nobelovu cenu. V tom istom roku, 22. júla 2012, zahynul pri automobilovej nehode na Kube. Predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz mu vzdal poctu a vyslovil presvedčenie, že myšlienky Oswalda Payu budú žiť ďalej, pretože jeho práca a odhodlanie inšpirovali celú generáciu kubánskych aktivistov, ktorí nasledujú jeho príklad pri presadzovaní politickej slobody a ľudských práv. Kresťanské oslobodzovacie hnutie naďalej požaduje vyjasnenie okolností jeho smrti. Jeho rodina odmieta oficiálnu verziu automobilovej nehody. Jeho dcéra, Rosa Maria, naliehavo žiada, aby Rada OSN pre ľudské práva a ostatné medzinárodné organizácie vykonali nestranné medzinárodné vyšetrovanie smrti jej otca a kritizuje prenasledovanie rodiny a vyhrážanie zo strany agentov štátnej bezpečnosti. V júni 2013 sa príslušníci Payovej rodiny presťahovali do USA, kde plánujú žiť dočasne ako politickí utečenci

29 2003 Generálny tajomník OSN Kofi Annan a všetci pracovníci OSN UN Photo/Sergey Bermeniev Udelením Sacharovovej ceny v roku 2003 uznal Európsky parlament úsilie OSN o mier, ľudské práva a základné slobody. Sacharovova cena je najmä prejavom uznania pracovníkom OSN, ktorí neúnavne a často aj v ťažkých podmienkach pracujú na dosiahnutí svetového mieru. Cena bola udelená na pamiatku vysokého komisára OSN pre ľudské práva a jedného z najvýznamnejších predstaviteľov OSN Sergia Vieiru de Mella, ktorý v roku 2003 zahynul spolu s ďalšími funkcionármi OSN pri útoku na ústredie OSN v Bagdade, kde pôsobil ako osobitný vyslanec Kofiho Annana pre Irak. Kofi Annan bol siedmy generálny tajomník OSN. Vo funkcii pôsobil v období rokov a ako prvý bol zvolený spomedzi pracovníkov OSN. Neustále sa zasadzoval za ľudské práva, právny štát, miléniové rozvojové ciele a Afriku a usiloval sa priblížiť OSN svetovej verejnosti prostredníctvom posilňovania väzieb s občianskou spoločnosťou, súkromným sektorom a ostatnými partnermi. V roku 2005 predložil Valnému zhromaždeniu OSN správu nazvanú Vo väčšej slobode, v ktorej načrtol svoju predstavu o celkovej rozsiahlej reforme OSN. Výsledkom bolo okrem iného vytvorenie novej Rady pre ľudské práva v marci 2006, ktorá nahradila predchádzajúcu Komisiu pre ľudské práva, s cieľom posilniť systém OSN na presadzovanie a ochranu základných práv a riešenie najvážnejších prípadov porušovania ľudských práv. Annan sa po uplynutí dvoch funkčných období vo funkcii generálneho tajomníka OSN zapojil do činnosti niektorých organizácií zameraných na celosvetové a africké otázky. V roku 2012 pôsobil ako spoločný osobitný vyslanec OSN a Arabskej ligy pre Sýriu s cieľom nájsť riešenie konfliktu. V roku 2013 bol zvolený za predsedu organizácie The Elders

30 2004 Bieloruská asociácia novinárov Asociácia zastupuje viac než 1000 odborníkov, ktorí pracujú v mimoriadne ťažkých podmienkach s cieľom chrániť práva novinárov a často sa stávajú obeťami zastrašovania, obťažovania, trestného stíhania a vyhnanstva. Oddanosť Bieloruského združenia novinárov (BAJ) slobode prejavu a presadzovaniu nezávislej a profesionálnej žurnalistiky v Bielorusku je inšpiratívna. Asociácia sa usiluje o zvýšenie informovanosti verejnosti o ústavnom práve na slobodný prístup k informáciám a otázke uplatňovania práv. Chráni práva novinárov, najmä v období krízy, ako sú násilné následky spochybnených prezidentských volieb v roku Asociácia sa usiluje o liberalizáciu zákonnej regulácie médií a podporuje kvalitnú a etickú žurnalistiku. Asociácia predstavuje od svojho vzniku hlavné združenie nezávislej tlače v Bielorusku, ktorej hlavným cieľom je poskytovať verejnosti čo najobjektívnejšie, najpravdivejšie, najúplnejšie a najaktuálnejšie informácie. Situácia médií v Bielorusku nie je napriek veľkému úsiliu o jej zlepšenie priaznivá. Na základe bieloruského zákona o médiách z roku 2009 môžu orgány zastaviť činnosť médií, ktoré považujú za veľmi kritické. Zahraničné médiá musia mať licenciu na vykonávanie činnosti v Bielorusku a pracovať pre ne bez akreditácie predstavuje prekážku pre miestnych novinárov, ktorých KGB a úrad prokurátora upozorní, keď to zistí. V trestnom zákonníku sú ešte stále články, v ktorých sa ustanovujú tresty za poškodenie dobrého mena vyšších úradníkov. V roku 2011 bol člen asociácie Andrzej Paczobut, korešpondent poľského denníka Gazeta Wyborcza, odsúdený na trojročné pozastavenie činnosti. V roku 2012 ho opakovanie obvinili podľa toho istého článku, potom sa však prípad uzatvoril. Nezávislé médiá sú diskriminované z hospodárskeho hľadiska: najväčšie distribučné, poštové a typografické podniky sú štátne a môžu odmietnuť poskytnúť služby niektorým kritickým médiám, ako v prípade regionálnych novín Novy Chas, Gazeta Slonimskaya, Intex-Press. copyright in network phase 56 57

31 2005 Ženy v bielom V roku 2013 mohli predstaviteľky kubánskej organizácie Damas de Blanco, takisto známej ako Ženy v bielom, konečne vystúpiť v Európskom parlamente a osobne prevziať Sacharovovu cenu, ktorá im bola udelená v roku Predsedníčka Berta Soler a predstaviteľky Belkis Cantillo Ramirez a Laura Maria Labrada Pollán, dcéra milovanej spoluzakladateľky organizácie Laury Pollánovej, zosnulej v roku 2011, mohli vycestovať z Kuby, keď kubánske orgány v januári zrušili cestovné obmedzenia týkajúce sa občanov. Berta Soler prirovnala Sacharovovu cenu k štítu, ktorý ochráni členky Damas pri ich návrate na Kubu. V roku 2005 Európsky parlament vyjadril uznanie ich odvahe a oddanosti ľudským právam na Kube a upriamil pozornosť na zadržiavanie 75 politických disidentov uväznených v marci 2003, v období kubánskej Čiernej jari, väčšinou len za kritiku nedostatku politickej slobody v krajine. Vyšli do ulíc a kubánskym orgánom poslali mnoho listov, v ktorých žiadali o prepustenie väzňov a na ktoré nedostali nijakú odpoveď. Ich pretrvávajúce protesty priniesli výsledky: posledných dvoch väzňov zadržaných počas Čiernej jari prepustili v marci Väčšina z nich prijala exil v Španielsku. Niektorí z nich zostali na Kube a pokračujú vo svojom boji v ťažkých podmienkach a s veľkými následkami na osobný život. Členky Damas de Blanco aj po prepustení svojich blízkych z väzenia naďalej kráčajú každú nedeľu havanskými ulicami s kvetmi a bojujú tak za sociálnu spravodlivosť na Kube. Napriek problémom v komunikácii a bitiu, zadržiavaniu a psychologickému obťažovaniu členiek sa k hnutiu Damas pripája čoraz viac žien. V apríli 2013, krátko po udeľovaní Sacharovovej ceny, členky Damas a ostatní disidenti vrátane laureáta z roku 2010 Guillerma Fariñasa vytvorili Medzinárodnú platformu pre ľudské práva na Kube. Hnutie Damas vzniklo spontánne ako reakcia na uväznenie ich manželov a príbuzných počas Čiernej jari. copyright AFP ImageForum in network phase 58 59

32 2005 Hauwa Ibrahim Hauwa Ibrahim, právnička z Nigérie špecializujúca sa na ľudské práva a matka dvoch synov, sa narodila v roku 1967 v malej chudobnej dedine ako dcéra mullu. Jej osudom nemala byť kariéra právničky. Mala sa vydať vo veku 10 rokov a vzdelávanie mala ukončiť základnou školou. Takémuto osudu sa vzoprela. Ako jednu z mála právničiek vykonávajúcich prax v severnej Nigérii ju práca zaviedla do vidieckych provincií, kde niekedy cestovala na ťave alebo oslovi. O tomto období sa vyjadruje ako o svojom najlepšom období svojho života, keď bola v kontakte s prostým ľudom, z ktorého pochádzala. Hauwa Ibrahim vybudovala niečo, čo možno opísať ako výnimočnosť: jej snahou je obhajovať ľudí odsúdených podľa islamského zákona šaría, ktorý sa uplatňuje v 12 severných štátoch Nigérie. Tresty smrti sa tam totiž neustále udeľujú, hoci sa momentálne nevykonávajú. Od roku 1999 pracovala Hauwa Ibrahim bezplatne ako obhajkyňa v 150 prípadoch, z ktorých mnohé sa týkali žien obvinených z cudzoložstva a odsúdených na trest smrti ukameňovaním a detí odsúdených na amputáciu končatín. Jej odborné znalosti na súde, podpora organizácie Lawyers without Borders, pozornosť medzinárodných a vnútroštátnych médií a verejná mienka zachránili životy Aminy Lawalovej, Safiye Hussainiovej, Hafsatu Abukabarovej a mnohých ďalších. Naliehavo si uvedomuje význam vzdelávania pri posilňovaní postavenia žien: chudoba a negramotnosť idú ruka v ruke a fundamentalizmus žije z nevedomosti. Hauwa Ibrahim, vychovaná ako moslimka, neúnavne bojuje proti náboženskému fundamentalizmu. V roku 2012 uverejnila publikáciu Uplatňovanie zákona šaría: sedem stratégií na dosiahnutie spravodlivosti na súdoch šaríe (Practicing Shariah Law: Seven strategies for Achieving Justice in Shariah Courts), ktorá poskytuje skutočný obraz zložitosti zákona šaría a ktorú napísala počas svojho hosťovania na Harvard Divinity School ( ). Prípad Hauwy v súčasnosti vzbudzuje záujem za hranicami Nigérie, ona sa však musí presadiť vo svojej vlastnej krajine. copyright European Union in network 2011 phase PE-EP 60 61

33 Mojím jediným cieľom je zaistiť, aby sa rešpektovali základné práva každej ľudskej bytosti, ako sú uplatňovanie práva a právo na spravodlivé súdne konanie. Hauwa Ibrahim 62 63

34 2005 Reportéri bez hraníc Podľa Reportérov bez hraníc viac než tretina obyvateľov sveta žije v krajinách, kde neexistuje sloboda tlače. Podľa barometra slobody tlače, ktorý organizácia zostavuje, bolo v roku 2012 zabitých 50 a uväznených 147 novinárov pri výkone svojho povolania alebo z pohnútok súvisiacich s ich profesiou. Organizácia Reportéri bez hraníc stále monitoruje a verejne odsudzuje útoky na slobodný prístup k informáciám na celom svete, bojuje proti cenzúre a zákonom zameraným na obmedzovanie slobodného prístupu k informáciám, poskytuje morálnu a finančnú podporu prenasledovaným novinárom a ich rodinám a materiálnu pomoc vojnovým korešpondentom s cieľom zvýšiť ich bezpečnosť. Od roku 2002 jej sieť poskytuje obetiam právne služby a zastupuje ich pred súdom s cieľom zabezpečiť, aby vrahov a mučiteľov novinárov postavili pred súd Na viacjazyčnej internetovej stránke Reportérov bez hraníc sa denne zaznamenávajú útoky na slobodu tlače po celom svete a poskytuje možnosť podpísať online petície na podporu uväznených novinárov. S cieľom obísť cenzúru sa na tejto stránke niekedy publikujú články, ktoré boli v krajine pôvodu zakázané. Poskytuje sa tiež priestor novinám, ktoré v ich domovine zrušili, a slúži ako fórum pre novinárov, ktorí boli umlčaní úradmi svojej krajiny. Organizácia Reportéri bez hraníc ako laureát Sacharovovej ceny zoskupuje ostatných laureátov a koordinuje činnosti. copyright in network phase 64 65

35 2006 Alexander Milinkievič Alexander Milinkievič, vodca demokratickej opozície v Bielorusku, bol v októbri 2005 zvolený za spoločného prezidentského kandidáta Zjednotenej demokratickej opozície. V rámci kampane pred prezidentskými voľbami 19. marca 2006 sa na jeho podporu zozbieralo viac než podpisov. Milinkievič požadoval skutočne demokratickú budúcnosť pre Bielorusko a predstavoval skutočnú alternatívu autoritatívneho režimu prezidenta Lukašenka. Opozícia v Bielorusku a v zahraničí dôrazne kritizovala víťazstvo prezidenta Lukašenka v súvislosti s manipuláciou s hlasovacími lístkami. Na základe tohto spochybnenia volieb bol Milinkievič pod rôznymi zámienkami uväznený, nebolo však proti nemu vznesené nijaké obvinenie. Alexander Milinkievič nekandidoval v prezidentských voľbách v roku 2010, keďže sa domnieval, že sa nevykonali nijaké zmeny vnútroštátnych volebných právnych predpisov na zabezpečenie spravodlivých, slobodných a otvorených volieb. Milinkievič sa ako laureát Sacharovovej ceny zúčastnil na niekoľkých konferenciách o ľudských právach, ktoré usporiadali Európsky parlament, združenia odborníkov a organizácie občianskej spoločnosti. Vo svojom prejave vyjadril obavu z represívnych politík, ktoré vykonáva vládnuci diktátorský režim, pričom poukázal na kritickú hospodársku situáciu v Bielorusku s narastajúcim rozpočtovým deficitom, výsledkom ktorého je skutočná závislosť najmä od Ruska. Vyzval na demokratický rozvoj a posilnenie vzťahov svojej krajiny s Európskou úniou a USA. Keď sa Milinkieviča opýtali, či mu udelenie Sacharovovej ceny pomohlo v jeho politickej činnosti, odpovedal, že len my zvnútra môžeme niečo zmeniť, aby sme dosiahli demokraciu a slobodu v našej krajine. Solidarita európskych vodcov je veľmi dôležitá. Čím viac podpory získame z Európskeho parlamentu a od vodcov Európskej únie, tým ťažšie sa diktátorovi pokračuje v represiách. Situácia v oblasti ľudských práv v Bielorusku sa po voľbách v roku 2010 naďalej zhoršuje. Úrady schválili zákon, ktorý postihuje správanie, ak sa považuje za kritické voči štátu. Naďalej sa zaznamenávajú prípady umlčania a uväznenia novinárov, aktivistov a ostatných kritikov súčasného režimu. copyright Union Européenne in network 2010 phase EP-PE 66 67

36 2007 Sálih Mahmúd Muhammad Usmán Sálih Mahmúd Usmán, keď mu v roku 2007 Európsky parlament jednomyseľne udelil Sacharovovu cenu, už dve desaťročia poskytoval v Sudáne bezplatné právne zastupovanie osobám, ktoré svojvoľne zadržali, mučili a v prípade ktorých boli vážne porušené ľudské práva. Hans-Gert Pöttering, vtedajší predseda EP, pri odovzdávaní ceny Usmánovi povedal, že Sálih Usmán v mene ľudskej dôstojnosti upokojuje biednych, bezbranných a zastrašených mužov a ženy, ktorí už neveria, že svet vie o ich utrpení. Sálih Usmán sa v mene spravodlivosti každý deň usiluje zabezpečiť, aby sa osoby zodpovedné za vojnové zločiny zodpovedali na národnej aj medzinárodnej úrovni. Pochádzam z Dárfúru, narodil som sa v horskom regióne Džabal Marra (Jebel Marra), ktorý sa nachádza v centrálnej časti Dárfúru. Už mnoho rokov pracujem ako právnik v Dárfúre v Sudáne. Pre svoju prácu som bol väznený a mučený. Milícia v Dárfúre takisto mučila a vysídlila príslušníkov mojej rodiny. Počas svojej dlhoročnej práce som zastupoval tisíce osôb, ktoré potrebovali moju pomoc pred súdom. Videl som tisíce osôb, ktoré mučili, videl som stovky žien a dievčat, ktoré boli obeťami sexuálneho zneužívania, povedal Sálih Usmán pri preberaní ceny. Usmán sa aktívne zúčastňuje na ochrane miliónov Sudáncov, ktorých vysídlili z ich domovov. Systematicky zaznamenáva zločiny spáchané najmä v Dárfúre a aktívne sa zúčastňuje na kampani za potrestanie znásilnenia ako vojnového zločinu. V období rokov bol poslancom sudánskeho parlamentu za opozíciu. European Union 68 69

37 2008 Chu Ťia Čínsky disident Chu Ťia bol uväznený a prepustený, pretože Európsky parlament mu pri príležitosti 20. výročia Sacharovovej ceny udelil cenu za to, že požadoval úradné prešetrenie masakry na Námestí nebeského pokoja a odškodnenie rodín obetí, za jeho činnosť v oblasti ochrany životného prostredia a boj proti AIDS. Chu Ťia sa zaoberal otázkou AIDS, keď otázka HIV/AIDS bola v Číne ešte zakázaná a počet prípadov podozrenia na túto chorobu sa považoval za štátne tajomstvo. Chu Ťia je takisto jedným z koordinátorom tzv. bosých právnikov, neformálnej skupiny právnych poradcov, ktorí obhajujú bojovníkov za ľudské práva v Číne. V roku 2007 odvážne vypovedal prostredníctvom konferenčného hovoru pred podvýborom EP pre ľudské práva a upriamil pozornosť na milióny osôb prenasledovaných čínskou národnou bezpečnosťou za to, že bojovali za ľudské práva, pričom mnohých uväznili, umiestnili do pracovných táborov alebo nemocníc pre duševne chorých. Keď mu bola udelená Sacharovova cena, tajná štátna polícia ho nútila, a to aj prostredníctvom jeho rodičov, aby ju odmietol. Chu Ťia ju odvážne prijal a nazval ju dôležitou cenou pre Čínu. Ceng Ťin-jen, jeho manželka, ktorá bola v roku 2007 spolu s ním nominovaná na cenu, vo videonahrávke v jeho mene vyhlásila, že táto cena uisťuje čínskych ochrancov ľudských práv na ich dlhej a ťažkej ceste v oblasti ochrany ľudských práv, na ktorej oni a ich príbuzní platia veľmi vysokú cenu. Chu Ťia v liste predsedovi EP z júla 2012 uviedol, že cena pre neho predstavuje skutočne veľkú poctu, ktorá mi dodala odvahu a vo veľkej miere prispela k tomu, aby so mnou vo väzení zaobchádzali omnoho lepšie. V júni 2011 bol prepustený a naďalej je otvoreným disidentom, a napriek častému obťažovaniu, bitiu a svojvoľnému väzneniu presadzuje zmenu v Číne. Priamym následkom toho bolo, že Chu Ťia bol 27. decembra 2007 uväznený, obvinený z podnecovania rozvratu štátnej moci a 3. apríla 2008 bol odsúdený na tri a pol roka väzenia a na rok mu boli odobrané jeho politické práva. copyright European Union in network phase 70 71

38 2009 Memorial European Union 2009 PE-EP V roku 2009 bola Olegovi Orlovovi, Sergejovi Kovaľovovi a Ľudmile Alexejevovej udelená Sacharovova cena v mene organizácie MEMORIAL a všetkých obhajcov ľudských práv v Rusku. Organizácia Memorial vznikla v roku 1988 ako neformálna skupina občanov a jedným z jej zakladateľov bol Andrej Sacharov. Zameriava sa na ohniská ozbrojených konfliktov, monitoruje a zverejňuje systematické porušovanie ľudských práv v bývalých štátoch ZSSR. Ruské orgány vyvíjajú na Memorial neustály tlak, jej členom sa vyhrážajú, unášajú ich, a dokonca na nich páchajú atentáty. V roku 2013, po prijatí zákona v novembri 2012, podľa ktorého sa musia mimovládne organizácie, ktoré prijímajú finančné prostriedky z iných krajín, registrovať ako zahraniční agenti, vykonala štátna prokuratúra prehliadku v kanceláriách organizácie Memorial. Organizácia odolala nátlaku zaregistrovať sa ako zahraničný agent a napadla činnosť prokuratúry pred súdom, súd prvého stupňa však vo svojom rozsudku potvrdil zákonnosť prehliadky. Oleg Orlov, člen Rady Memorial a od roku 1994 jeden z vodcov tejto organizácie, pracoval v Čečensku v nebezpečných vojnových podmienkach. Olega Orlova v roku 2007 uniesli pracovníci vlády v Ingušsku, bili ho a vyhrážali sa mu smrťou. Súčasným predsedom ruskej organizácie Memorial je Sergej Kovaľov. Za vydávanie tajného disidentského časopisu Kronika súčasných udalostí bol desať rokov ( ) v pracovnom tábore a exile. Bol predsedom výboru, ktorého členom bol takisto Orlov a ktorý v roku 1995 rokoval o prepustení približne 2000 osôb, ktorých čečenskí rebeli vzali ako rukojemníkov pri obsadení nemocnice v Budennovsku. Výsledkom útoku bolo ukončenie prvej čečenskej vojny a bol to jediný prípad, keď teroristický útok v Rusku neskončil masovým zavraždením rukojemníkov. Ľudmila Alexejevová je vedúca a spoluzakladateľka Moskovskej helsinskej skupiny. Narodila sa v roku 1927 a je jednou z mála sovietskych disidentov, ktorí sú ešte aktívni v novodobom Rusku. Vedie kampane za spravodlivý súd pre väznených disidentov a za objektívne poskytovanie informácií o nich v médiách

39 2010 Guillermo Fariñas Guillermo Fariñas, doktor psychológie, nezávislý novinár a kubánsky disident, držal v priebehu niekoľkých rokov 23-krát hladovku na protest proti kubánskemu režimu s cieľom dosiahnuť mierovými prostriedkami politické zmeny, slobodu slova a slobodu prejavu na Kube. Ako novinár založil nezávislú tlačovú agentúru Cubanacán Press s cieľom informovať zvyšok sveta o osude politických väzňov na Kube, orgány ho však napokon prinútili zastaviť jej činnosť. Vo februári 2010, po kontroverznom úmrtí Orlanda Zapatu, začal Fariñas držať hladovku, ktorú skončil až v júli 2010, keď kubánska vláda oznámila, že už začala postup prepúšťania 52 politických väzňov. Fariñas žiadal oslobodenie politických väzňov, ktorým dlhé roky strávené vo väzení podlomili zdravie, a v tom čase odmietal stravu a tekutiny už viac ako 130 dní. Dňa 3. júla 2013, keď kubánska vláda zmiernila cestovné obmedzenia na Kube a keď sa na Kubu vrátili Damas de Blanco po návšteve Európskeho parlamentu v apríli 2013, sa v Európskom parlamente takisto konalo oneskorené slávnostné odovzdávanie Sacharovovej ceny na počesť Guillerma Fariñasa. Fariñas pri preberaní ceny povedal: Dnes tu nie som preto, lebo sa situácia podstatne zmenila, ale pre skutočný stav súčasného sveta, a najmä pre narastajúci občiansky vzdor Kubáncov, na základe ktorého musel režim ako hovorí legendárny princ Don Fabrizio z románu Il Gattopardo zmeniť niečo tak, aby sa nič nezmenilo. Guillermo Fariñas sa nemohol zúčastniť na slávnostnom odovzdávaní Sacharovovej ceny za rok 2010 v Európskom parlamente, pretože mu nebolo dovolené opustiť Kubu. V júli 2012 bol zatknutý na pohrebe ďalšieho laureáta Sacharovovej ceny a kubánskeho disidenta Oswalda Payu a krátko väznený. copyright European Union in network 2013 phase EP 74 75

40 Nemôžeme byť ľahostajní voči dynamike mladých ľudí v arabskom svete, ktorí bojujú za svoju dôstojnosť a slobodu. Salíma Ghazálí 76 77

41 2011 Muhammad Bú azízí Muhammad Bú azízí, predajca zeleniny zo Sídí Búzíd (Sidi Bouzid), sa stal legendou v Tunisku a arabskom svete a pre Tunisanov predstavuje symbol boja za demokraciu a slobodu. Zomrel 4. januára 2011 vo veku 26 rokov na následky samoupálenia na protest proti systému, ktorý mu nedovolil zabezpečiť dôstojné živobytie pre seba a svoju rodinu. Muhammad bol viackrát obeťou tuniských príslušníkov orgánov presadzovania práva. Usiloval sa o spravodlivosť, nikdy ju však nedosiahol. Namiesto toho bol ponížený a skľúčený. Zo zúfalstva sa podpálil. Čin Muhammada Bú azízího podnietil tzv. ľudovú revolúciu a otriasol ďalšími despotickými vládami v arabskom svete. Rozšíril povedomie medzi arabskou mládežou, ktorá už nemohla mlčať o nespravodlivosti, korupcii a autokratickej vláde: mohla vyjadriť svoju nespokojnosť a bojovať za svoju dôstojnosť. Optimizmus, ktorý podnietil Muhammed Bú azízí svojou obeťou, a následné ľudové povstanie však v súčasnosti v Tunisku a ostatných arabských krajinách utlmila krutá skutočnosť, že po Arabskej jari sa život v Tunisku a ostatných krajinách nezlepší zo dňa na deň. Jeho smrť pomohla podnietiť povstanie, v ktorom bola zvrhnutá vláda prezidenta Zína al-ábidína bin Alího. copyright European Union in network 2011 phase PE-EP 78 79

42 2011 Alí Farzát Alí Farzát je známy sýrsky politický satirik a jeden z najznámejších osobností kultúry v arabskom svete. Narodil sa v roku 1941 v meste Hamá (Hama) a v sýrskych a medzinárodných novinách uverejnil viac než karikatúr: obrázky, ktoré rozšírili hranice slobody prejavu v Sýrii. V roku 2011, keď vypukli vzbury Arabskej jari a Sýrčania začali protestovať proti režimu Baššára al-asada, jeho karikatúry sa objavovali v uliciach. Za kritiku režimu ho v Damasku na verejnosti surovo zbili maskovaní muži, ktorí ho nechali ležať na ulici v presvedčení, že je mŕtvy. Zlomili mu obe ruky a vystríhali ho pred zneucťovaním vyššie postavených osôb. Alí Farzát sa nielen zotavil zo zlomenín rúk, ale prekonal strach a prostredníctvom svojich slov a umenia sa stal jedným z najotvorenejších kritikov režimu. Namieta proti myšlienke, že v Sýrii je občianska vojna. Ako uviedol na Slobodnom fóre v Oslo v roku 2013, na jednej strane sú režim a jeho zahraniční spojenci Rusko, Irán, Hizballáh a na druhej strane sýrsky ľud. Keďže sa nemohol zúčastniť na slávnostnom odovzdávaní Sacharovovej ceny v roku 2011, pretože sa liečil v Kuvajte zo svojich zranení, cena mu bola udelená v rámci verejnej diskusie siete laureátov Sacharovovej ceny, ktorá sa konala v Európskom parlamente v októbri 2012, v rámci ktorej diskutoval s predsedom EP a ostatnými laureátmi o revolúcii v Sýrii a o budúcnosti demokracie po Arabskej jari. Ako laureát Sacharovovej ceny vystúpil na prvom ročníku svetového fóra Rady Európy o demokracii. Farzát vtedy uviedol, že aj keď revolúcia v Sýrii ešte neskončila, už zvíťazila: niet cesty späť. Alí Farzát bol prostredníctvom Time Magazine zvolený v roku 2012 za jednu zo 100 najvplyvnejších osobností sveta a získal rozličné ceny za boj za ľudské práva. copyright European Union in network 2012 phase - EP 80 81

43 2011 Asmá Mahfúz Asmá Mahfúz, narodená v roku 1985, je egyptská aktivistka v oblasti ľudských práv, ktorá dokázala vzdorovať zásahu Mubarakovho režimu proti internetovým aktivistom, ktorí chceli na rôznych sociálnych médiách na internete uverejniť výzvu Egypťanom, aby sa prihlásili o svoju slobodu, dôstojnosť a ľudské práva a prišli 25. januára 2011 na pokojnú demonštráciu na námestí Tahrír. Video sa rýchlo šírilo a podnietilo vlnu podobných videí, vďaka čomu sa na námestí Tahrír zišli státisíce ľudí, ktorí žiadali ukončenie 30-ročnej vlády Husního Mubaraka v Egypte, ku ktorému došlo 11. februára Ak sa považujete za človeka, pripojte sa ku mne 25. januára. Nech každý, kto hovorí, že ženy by sa nemali zúčastňovať na protestoch, pretože ich zbijú, vezme svoju česť a mužnosť a pripojí sa ku mne 25. januára. Každému, kto hovorí, že to nemá cenu, pretože tam bude len pár ľudí, chcem povedať: Vy ste príčinou a vy ste zradcovia, takisto ako prezident alebo všetci príslušníci bezpečnosti, ktorí nás bijú na uliciach. Neskôr v roku 2011 Asmá Mahfúz, jedna zo spoluzakladateľov mládežníckeho hnutia 6. apríl, bola uväznená a obvinená z hanobenia egyptských predstaviteľov vojenského režimu, keď ich označila za radu psov. Preto ju predviedli pred vojenský súd, neskôr ju však prepustili na kauciu. Mahfúz prednášala 23. októbra 2011 na Liberty Plaza v rámci programu na podporu hnutia Okupujte Wall Street. Asmá Mahfúz bola jednou z hlavných rečníčok v diskusii siete laureátov Sacharovovej ceny, ktorá sa konala v Európskom parlamente v Bruseli v októbri 2012, kde diskutovala o porevolučnom vývoji situácie v Egypte a o budúcnosti demokracie v arabských krajinách po Arabskej jari. copyright European Union in network 2011 phase PE-EP 82 83

44 2011 Ahmad az-zubajr as-sanúsí Ahmad as-sanúsí, narodený v roku 1934, bol najdlhšie zadržiavaným väzňom svedomia v Líbyi. Bol obvinený zo sprisahania a pokusu o zvrhnutie režimu plukovníka Kaddáfího v roku 1970 a vo väzení strávil 31 rokov. Prepustený bol v auguste 2010 spolu s desiatkami ďalších politických väzňov. Ako člen Dočasnej národnej rady, ktorá vznikla v roku 2011 po zvrhnutí Kaddáfího režimu vďaka líbyjskej revolúcii, bol poverený otázkou politických väzňov. V súčasnosti pokračuje vo svojej odvážnej činnosti na zlepšenie ľudských práv a zásad právneho štátu v Líbyi a Sacharovovu cenu, ktorá mu bola udelená, považuje za ocenenie líbyjského ľudu. Táto cena má obrovskú symbolickú a morálnu hodnotu, povedal pri preberaní ceny. Takisto predstavuje ďalší podnet na upevnenie hodnôt, ku ktorým sme sa vždy prikláňali, vytvorenie demokracie, ústavný štát založený na rovnosti všetkých, štát, v ktorom majú ženy slobodu voliť a byť volené, aby bolo ich hlasy počuť. V rámci diskusie siete laureátov Sacharovovej ceny, ktorá sa konala v októbri 2012 v Európskom parlamente, diskutoval o následkoch revolúcie a ozbrojeného konfliktu v Líbyi a o budúcnosti demokracie v arabských krajinách po Arabskej jari. As-Sanúsí na prvom ročníku svetového demokratického fóra v Rade Európy, na ktorý bol pozvaný ako laureát Sacharovovej ceny, kritizoval skutočnosť, že v Líbyi chýba efektívna vláda a upriamil pozornosť na únosy, mučenie, stály dozor a vydieranie občanov, ktoré trápia líbyjskú spoločnosť. Uviedol, že za jeho výzvu federálnemu systému v Líbyi ho najmä imámi obvinili zo zrady. As-Sanúsí povedal, že zrejmým cieľom týchto obvinení je nesprávne vyložiť jeho návrh a pošpiniť meno tých, ktorí chcú zlepšiť situáciu. copyright European Union in network 2011 phase PE-EP 84 85

45 2011 Razán Zajtúna Razán Zajtúna, sýrska novinárka a právnička špecializujúca sa na ľudské práva, sa dva roky po udelení Sacharovovej ceny skrývala v Sýrii, kde zúrila vojna. Vtedajší predseda EP Jerzy Buzek pri vyhlasovaní Razán Zajtúnovej ako víťazky Sacharovovej ceny za rok 2011 a ďalších laureátov, ktorí sa zúčastnili Arabskej jari a medzi ktorými bola Asmá Mahfúz, povedal, že tieto dve mladé dámy si zaslúžia nielen náš obdiv a uznanie, ale takisto lepšie vyhliadky na budúcnosť. Ich nominácia predstavuje ocenenie rozhodujúcej úlohy, ktorú zohrali ženy v Arabskej jari. Razán Zajtúna, narodená v roku 1977, začala pôsobiť ako právnička v roku 2001 a stala sa obhajkyňou politických väzňov. sýrskej vlády a prostredníctvom ktorej upozorňuje ohrozených ochrancov ľudských práv. Takisto je aktívnou členkou Výboru na podporu rodín politických väzňov v Sýrii a spoluzakladateľkou miestnych koordinačných revolučných výborov v Sýrii, vytvorených v apríli V máji 2011 agenti spravodajskej služby vzdušných síl vtrhli do jej domu v Damasku a nielenže vzali mnoho jej dokumentov a osobných vecí, ale takisto vzali ako rukojemníka manželovho brata, Aburrahmána Hammádu, ktorý bol u nich na návšteve a ktorého chceli agenti vymeniť za dvojicu utečencov. Potom uväznili takisto manžela Razán Zajtúnovej Wá ila Hammádu a bratia strávili tri mesiace v samoväzbe, potom ich prepustili. Je spoluzakladateľkou združenia pre ľudské práva v Sýrii, v ktorom aktívne pôsobila až do roku V roku 2005 vytvorila sýrsku informačnú stránku o ľudských právach, internetovú platformu, ktorá sa používa ako databáza prípadov porušenia ľudských práv zo strany Razán Zajtúna venovala svoju Sacharovovu cenu malému Ghijásovi, novonarodenému dieťaťu priateľa a takisto aktivistu, 26-ročného Ghijása Mataru, ktorý zomrel na následky mučenia skôr, než sa jeho syn narodil. Razán odmieta opustiť Sýriu, kým sa neskončí boj v krajine a nebude zvrhnutý režim. copyright Shutterstock in network phase 86 87

46 2012 Nasrín Sutúde Keď Nasrín Sutúdeovej udelili Sacharovovu cenu, odpykávala si už druhý rok zo svojho šesťročného trestu v smutne preslávenej iránskej väznici Evin. Nasrín, ktorú uväznili za to, že odvážne obhajovala disidentov zadržaných počas masových protestov proti prezidentským voľbám, ktoré sa konali v roku 2009 a ktoré považovali za zmanipulované, bola v tom období v samoväzbe a držala sedemtýždňovú hladovku na protest proti tlaku vyvíjanému na jej rodinu, v rámci ktorého takisto zakázali cestovať jej 12-ročnej dcére. Zákaz neskôr zrušili a Nasrín prerušila hladovku, pričom uviedla, že bude pokračovať, ak jej manžela, na ktorého sa ešte stále vzťahuje zákaz cestovať, budú trestne stíhať. Požadovala, aby sa ľudské práva dodržiavali všade a ich porušovanie určila ako základnú príčinu vlny revolúcií, ktorá zachvátila Blízky východ. Oslovila takisto zástancov ľudských práv a politických väzňov, ktorým povedala: Takisto ako vy, aj ja viem, že demokracia má pred sebou dlhú a ťažkú cestu. Musíme však pamätať len na to, že v tom istom období, keď boj Martina Luthera Kinga proti rasovej diskriminácii priniesol výsledky, v inej časti sveta Nelsonovi Mandelovi začal plynúť tridsaťročný trest vo väzení za boj proti rasovej diskriminácii a v tom istom roku, keď ho prepustili, strávila žena bojujúca za slobodu na ďalšom kontinente v Barme približne dvadsať rokov v domácom väzení. Vo veľmi slabom a krehkom stave našla silu a odvahu napísať nezabudnuteľnú správu Európskemu parlamentu, ktorú za ňu na slávnostnom odovzdávaní ceny prečítala laureátka Nobelovej ceny, priateľka a kolegyňa Šírín Ebádí. Ľudské práva a mechanizmy ich zaručenia prekonali dlhú cestu, no ich uplatňovanie ešte stále vo veľkej miere závisí od úmyslu vlády: a to je najväčšie porušovanie ľudských práv, povedala Nasrín Sutúde. Teraz, keď je Aun Schan Su Ťij prepustená, Iránci, ktorí sa usilujú dosiahnuť slobodu a používajú úplne mierové postupy, sú odsúdení na dlhoročné väzenie za to, že chcú slobodu. To všetko sú príznaky pravdy. Pochodeň slobody ide z jednej ruky do druhej, nikdy však nesmie zhasnúť. copyright Handout/afp/ in network European phase Union 2012 EP 88 89

47 2012 Džaafar Panáhí Džaafar Panáhí je filmový tvorca, ktorý má na 20 rokov zakázané nakrúcať filmy. Tento priamočiary podporovateľ iránskeho opozičného zeleného hnutia a kritik vtedajšieho prezidenta Ahmadínežáda bol odsúdený na šesť rokov väzenia za propagandu proti islamskej republike. V súčasnosti žije v skutočnej neistote, nesmie opustiť krajinu ani poskytnúť rozhovor médiám a vznáša sa nad ním sivý tieň väzenia. Džaafar Panáhí, inšpirovaný realizmom a humanistickým pohľadom na život, sa vo svojich dielach sústreďuje na útrapy života detí, chudobných a najmä žien v Iráne od čias islamskej revolúcie, čím na seba privoláva hnev a cenzúru iránskych úradov. Jeho ocenené filmy sú v Iráne zakázané a boli príčinou jeho opakovaného uväznenia. V roku 2010 bol zatknutý spolu so svojou manželkou, dcérou a 15 priateľmi. Neskôr boli všetci prepustení. V roku 2011 nakrútil snímku s názvom Toto nie je film, ktorá ho zobrazuje, ako sedí za kuchynským stolom, rozpráva sa so svojím právnikom a čaká na uväznenie. Predseda EP Martin Schulz povedal: Udelenie Sacharovovej ceny za slobodu myslenia v roku 2012 Nasrín Sutúdeovej a Džaafarovi Panáhímu je odkazom solidarity a obdivu k žene a mužovi, ktorí sa nesklonili pred strachom a zastrašovaním a ktorí sa rozhodli nadradiť osud svojej krajiny nad osud vlastný. Na slávnostnom odovzdávaní Sacharovovej ceny v Európskom parlamente ho zastupovala jeho dcéra Solmaz a francúzsky filmový režisér Serge Toubiana a jeho ďakovný príhovor prečítal jeho priateľ a uznávaný filmový režisér Costa Gavras. Panáhí povedal: Pred dvoma rokmi, keď nado mnou vyniesli rozsudok, sa ma môj priateľ opýtal, čo presne tento rozsudok znamená. Podľa tohto priateľa tento rozsudok znamenal, aby som utiekol zo svojej krajiny a nikdy viac sa nevrátil. Zjavne som sa rozhodol zostať, aj keď som už nemohol vziať kameru do stredu spoločnosti a robiť to, čo jediné viem: nakrúcať filmy. Zákaz nakrúcať filmy predstavuje pre filmára pomalú smrť. copyright European Union in network 2012 phase EP 90 91

48 Pochodeň slobody ide z jednej ruky do druhej, nikdy však nesmie zhasnúť. Nasrín Sutúde 92 93

Sitemap